Naše prababky ešte sypali na odev popol a drhli ho od rána do večera, aby bol čistý, snehobiely. Keď potom vietor blúzky a vesty vysušil a slnko ich navoňalo, prišiel na rad mangeľ, veď do maľovaných truhlíc ho nemohli vložiť pokrčený. Naše staré matere už varili mydlo, ktoré v šifonieri vydržalo dlhé roky. Svoj driek skrehnutý od plieskania na piest si narovnávali žehlením s ťažkými žehličkami na drevené uhlie. Keď zmizol aj posledný záhyb na zásterách, šatkách a spodných sukniach, putovali do truhlice. Čo to hovorí naším deťom? – položila som prvú otázku etnografovi Józsefovi Liszkovi.
– Keď sme pred 18 rokmi vytvárali centrum maďarského etnografického výskumu na Slovensku, mali sme na mysli skutočnú verejnú inštitúciu. Etnologické centrum v Dôstojníckom pavilóne v Komárne je dnes k dispozícii každému. Máme knižnicu, v ktorej je päťtisíc kníh, etnologickú databázu (so zbierkou nepublikovaných bádateľských výsledkov), archív malých pamiatok s vyše dvetisíc objektmi, databázu cintorínov, obrazový archív (tradičné papierové fotografie, diapozitívy a digitálne fotografie), ako aj pohodlnú čitateľskú miestnosť. Výsledky našich výskumov sme doteraz publikovali v šestnástich vedeckých ročenkách a vyše tridsiatich objemných zväzkoch. To všetko dokazuje životaschopnosť maďarskej etnografie na Slovensku. Dnes vďaka usilovnému výskumu Ilony L. Juhász máme etnografickú bibliografiu Maďarov na Slovensku. Z nej vychádza Etnológia Maďarov na Slovensku, ktorá vyšla aj v nemeckom a slovenskom preklade. A tak ďalej. A na všetko je nás v hlavnom pracovnom pomere „jeden a pol“...
– Sú v etnografii Felvidéku ešte nejaké biele miesta?
– Nie náhodou hovorím o maďarskom jazykovom území na Slovensku! Hovoriť o Felvidéku nepovažujem za šťastné. Žitný ostrov by sme z neho hneď mohli vylúčiť, keďže geograficky je súčasťou Malej maďarskej nížiny. Medzibodrožie a Použie sú zasa severovýchodnou časťou Dolnej zeme. Či má etnografia ešte právo na existenciu? Áno, táto novinárska otázka mi vždy naháňa strach. Prakticky už nie je čo skúmať. Neexistujú však ani starovekí Egypťania či Rimania, napriek tomu má klasická filológia a egyptológia svoje opodstatnenie! Etnografia zhromaždila také množstvo údajov, že veda dokáže veselo žiť len z ich analýzy a porovnávania. Ľudová kultúra však existuje aj dnes, len v inej podobe. Preto veru ešte máme čo bádať.
– Predmetom vášho bádania sú len nástroje, ktoré si sedliaci zhotovili sami, alebo aj sériovo vyrábané nástroje?
– Etnológovia dodnes polemizujú o tom, čo patrí do ľudového umenia. Podľa jedného názoru je to len ľudové umenie, ktoré vytvoril ľud, resp. ľudoví majstri. Podľa iného názoru do neho patria všetky ozdobné predmety, ktoré ľud kedysi používal. Do tejto kategórie teda patria aj kúpené, neraz vo fabrike vyrobené predmety. Aj sa prikláňam k tomuto chápaniu. Pred niekoľkými rokmi som videl etnografickú výstavu v Oblastnom múzeu v Murskej Sobote, na ktorej bol prezentovaný životný štýl miestnych dedinčanov. Je zaujímavé, ako sa na dedine menil interiér izby. Samotné usporiadanie izby sa za sto rokov neveľmi zmenilo, no vymenili sa predmety. Pec bola nahradená plynovým sporákom.
– V Pustiane v Rumunsku som bol v izbe, kde na stole pri peci bol osobný počítač. Urobil som však chybu, že som to neodfotil, mohol som byť slávny ako Korniss. No späť k prednej izbe. V sedliackej kultúre bolo otázkou prestíže, aby predná izba bola v dome rozdelenom na tri časti čo najkrajšia. Zdobili ju nádherné výšivky a pestré taniere. Izba sa však používala len na sviatky, alebo keď prišli hostia. Prípadne sa v nej ošetrovali chorí či sa do nej na márach umiestnili mŕtvi. Všedný život prebiehal v zadnej miestnosti. Keď sa v šesťdesiatych rokoch objavili domy tvaru kocky, aj v nich bola obývačka, ktorá prebrala funkciu prednej izby. Niekedy však došlo k vertikálnej zmene. Napríklad v istej gemerskej obci boli istý čas v móde poschodové domy. Darmo však mali ľudia obrovské domy, keď žili v suteréne a na prvom poschodí spali. Druhé poschodie pekne zariadili a na najvyššom poschodí – no možno sú to len klebety zlých jazykov – visel už len krásny luster, a keď ho večer zažali, bolo ho vidieť z ulice. V tomto zmysle do dnešného dňa dokážeme sledovať zmeny starej sedliackej kultúry.
– Pomaly to už bude tisíc rokov, čo Maďari a Slováci žijú vedľa seba. Dá sa medzi našimi ľudovými a sedliackymi kultúrami nájsť nejaká interakcia?
– Vynára sa otázka: čo je slovenská a maďarská ľudová kultúra? Nikto to nedokáže presne vymedziť! V Maďarskom etnografickom lexikóne je heslo etnické špecifikum. Je to jav, ktorý je pre daný národ istý čas typický na celom jazykovom území, no prítomný je len tam. U Maďarov okrem samotného jazyka nič podobné nie je. Každý jav, ktorý považujeme za „typické maďarské špecifikum“ (výšivky z Kalocse či okolia Mezőkövesdu), sa viažu k menším regiónom. Na druhej strane jazyková hranica nemusí zároveň znamenať aj kultúrnu hranicu. Preto je a priori nemožné skúmať maďarskú ľudovú kultúru oddelene od ľudovej kultúry susedných národov. Väčšina kultúrnych javov presahuje jazykové hranice a vytvárajú kultúrne kruhy. Vyrozprávam vám poučný príbeh. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sme skúmali hospodárenie maďarských sedliakov na Malej maďarskej nížine. Na výskum sme určili štyri charakteristické obce. Jednou z nich bola Leľa na Poiplí, dedinka uzatvorená od okolitého sveta v úzkej doline, ktorá uchováva archaické prvky maďarskej ľudovej kultúry. Po večeroch sme sa s kolegami rozprávali o skúsenostiach z terénneho výskumu. Raz nám jeden z kolegov s prekvapením povedal, že v tejto „čisto maďarskej dedine“ je veľa slovanských miestnych názvov: barina, dolina, kopanica, záhumňa a podobne. Boli sme mladí a pri pohári vína sme dospeli k záveru, že počas združstevňovania tu musel byť slovenský agronóm, ktorý pomenoval združstevnené plochy a dedina tieto názvy prebrala.
– Predpokladám, že príbeh má pokračovanie...
– Neuplynul ani rok a vyšiel známy register miestnych názvov Hontianskej župy z pera Frigyesa Pestyho. Keďže v tom čase Leľa patrila do tejto župy, hneď som ho začal študovať. A čo vidím? Slovanské názvy honov sa používali už v roku 1865. Keď sme najbližšie zavítali do Leli, miestni nám to vysvetlili. – Je to tak preto, lebo sme boli Slováci! – povedali. – Naši starí rodičia sa v detstve rozprávali ešte po slovensky! Potom už bolo ľahké zistiť, že obec v tureckých časoch (sčasti pre vojny a sčasti pre morové epidémie) vymrela, a po vojnách ostrihomské arcibiskupstvo presídlilo do prázdnych domov slovenské rodiny zo severu krajiny. Ich potomkovia sa počas prvej Československej republiky (!) dokonale pomaďarčili. Dodnes má okolo 90 percent obyvateľov obce maďarskú národnosť. To všetko je síce pekné, no my sme chceli dokumentovať práve archaickú maďarskú ľudovú kultúru! Nie je možné, aby generácia starých mám po príchode do nového domova zo dňa na deň zmenila svoju kultúru. Zrejme varili rovnako a dodržiavali zvyky ako predtým. Prirodzene, ich zvyky sa časom pod vplyvom prostredia menili, no rovnako vplývali na svoje prostredie aj oni. Stretli sme sa teda v Leli s maďarskou či slovenskou ľudovou kultúrou? Dlhé roky som pozoroval obce na jazykovej hranici a na mnohých miestach sa dá presne určiť, kedy komunita vymenila svoj jazyk (bola rusínska, teraz je maďarská, bola maďarská, teraz je slovenská), no ani jedna komunita nevymení razom celú svoju kultúru. Domnievam sa, že je oveľa náležitejšie neuvažovať o slovenskej či maďarskej ľudovej kultúre, ale o ľudovej kultúre Karpatskej kotliny, a v rámci nej o ľudovej kultúre väčších regiónov. Alebo je to tu aj otázka rozdielneho vývinu jazyka. Jazykovedci hovoria, že dnes neexistuje jeden maďarský jazyk, ale máme maďarský jazyk v Maďarsku, Rumunsku, na Slovensku či na Ukrajine. Tieto maďarské jazyky sa pre iné spoločenské vplyvy a interetnické prostredie po roku 1918 postupne od seba oddelili. Podobne je to vo všeobecnosti aj v kultúre. Keď si zoberieme kultúru v širšom slova zmysle (vrátane kultúry odievania, bytového zariadenia, stravovania), tak vidíme čoraz markantnejšie rozdiely medzi maďarskou kultúrou na Slovensku, v Maďarsku či Rumunsku. Etnografia musí skúmať aj tieto rozdiely!
– Keď sa nebudeme zaoberať otázkou, ako sa do nášho jedálnička dostali knedle, neskôr pizza a gyros, tak budeme mať o našej kultúre falošný obraz. Nemôžeme sa tváriť, že nie sú súčasťou našej kultúry. Spätne sa totiž veci oveľa ťažšie objasňujú. Tieto javy (ako to bolo aj pri skúmaní rozšírenia adventného venca) treba dokumentovať dovtedy, kým sa odohrávajú pred našimi očami. Niektoré jedlá považuje „za svoje“ viacero národov. Patrí medzi ne aj trdelník, ktorý sa považuje za staré sikulské jedlo, a chcú ho vyhlásiť za hungarikum, hoci tento typ koláča poznajú všetky európske národy. Na území bývalého NDR sa tento koláč od stredoveku pečie a predáva ako Baumkuchen v obci Salzwedel. Každý národ je naň veľmi hrdý a považuje ho za vlastný. Trdelník navyše dostať aj v Komárne! Treba však vedieť, že touto technikou pečenia nad pahrebou na drevených tyčiach piekli „chlieb“ už starovekí Gréci. Istý nemecký kunsthistorik pre tieto javy vymyslel výraz „spoločné kultúrne dedičstvo“, aby predišiel svárom medzi národmi.
– Poznáte aj podobné ľudové zvyky, ktoré sú rozšírené vo viacerých krajinách?
– Je ich veľa. Jedným z nich je vynášanie Moreny v dedinách pod Zoborom a na Poiplí. Na Kvetnú nedeľu dievčatá oblečú slamenú bábiku do svadobných šiat, potom s ňou prejdú po dedine a hodia do vody či spália, aby symbolicky pochovali zimu. Tento ľudový zvyk poznajú Slováci, Česi, Moravania a Poliaci. Pravdepodobne má cirkevný pôvod. No v poslednom čase čoraz častejšie počujem, že učitelia učia deti tieto zvyky na Žitnom ostrove či v Szegede s tým, že obnovujú starý maďarský ľudový zvyk. Etnografia však tento zvyk na Žitnom ostrove či Malej maďarskej nížine nepozná. Nejde teda o jeho oživenie, ale nanajvýš o zavedenie.
– O folklóre hovoríme dovtedy, kým funguje spontánne. Niečo sa z neho vynechá, niečo sa k nemu pridá, no v podstate je živý ako jazyk. V Mliečne pri Šamoríne sa v utorok, najnovšie v sobotu pred Popolcovou stredou dodnes koná fašiangový sprievod. Tento zvyk po prvý raz v roku 1935 zaznamenal Antal Khín, v šesťdesiatych rokoch zasa Béla Marczel zaznamenal zmeny. Vo vtedajšej verzii fašiangového sprievodu boli jeho účastníci preoblečení za slovenského drotára, Žida, medvediara, barbiera a rôzne zvláštne postavy. O jedno – dve desaťročie neskôr organizátori s úžasom sledovali, že medzi maskami je Mickey mouse a iné Disneyho postavičky. Niekoľko rokov tomu nevenovali pozornosť, no potom vyhlásili, že sa budú držať Khínovho opisu. Istý čas to tak bolo, no onedlho sa zasa objavili supermani a spongebobovia. Je to pochopiteľné, veď súčasníkom staré masky nič nehovoria, do tradície chcú zahrnúť svet, v ktorom žijú. Ak chceme, aby zvyk pretrval, mali by sme nechať, aby sa slobodne vyvíjal. Ak to totiž nedovolíme, z folklóru sa stane javiskové vystúpenie.
– Ak sa pozrieme vpred, do akej miery vplýva na náš dobový „folklór“ internet a sociálne siete?
– Internet je zlatá baňa. Internetové fóra sú moderné varianty toho, keď si ľudia sadli na lavičku pred domom či sa stretli na priadkach. Kým tam sa rozprávali živou rečou, na moderných fórach sa diskutuje písomným prejavom. Komunikácia má však všetky znaky verbálnosti: píše sa rýchlo, nedodržiavajú sa gramatické pravidlá, ľudia nie sú nároční. Folklórne žánre (anekdoty, vtipy, zbásnené správy) sa šíria po internete rovnako, ako v minulosti ústnou slovesnosťou. Len oveľa rýchlejšie. Hodinu potom, čo sa na internete objavila prvá správa o požiari na Hrade Krásna Hôrka, sa objavila aj prvá báseň. Ľudová poézia vždy poznala žáner zbásnenej správy. Keď sa niekde stalo niečo hrozné, banícke nešťastie či trestný čin, tak sa z toho urobila rýmovačka. Tieto básne sa zväčša začínali slovami: Počuli ste, čo sa tam a tam stalo? Internet funguje rovnako ako v minulosti tetky na lavičke pred domom.
Zdroj: Új Nő 2015/7
